Príbehy účastníkov
Danka - camp CHI - leto 2009
Celá moja cesta mi prišla ako niečo neskutočné...
Ahojky, volám sa Danka. Študujem angličtinu a preto rozhodnutie, či pôjdem alebo nepôjdem do USA mi dlho netrvalo. Ani som sa nenazdala a už som sedela v lietadle, kde ma obskakovali letušky. Celá moja cesta mi prišla ako niečo neskutočné, niečo, čo sa mne stať nemôže. A predsa sa stalo. Po pár dňoch v campe som si ho zamilovala a odchádzalo sa mi veľmi ťažko. Stretla som tam plno skvelých ľudi. Potom som trošku pocestovala, domov som si doniesla veľa krásnych spomienok a zážitkov.
Ak chcete zažiť super leto v USA, stretnúť nových ľudí a zažiťt niečo, čo by ste doma ani náhodou nezažili, tak sa mi ozvite. Rada vam s tým pomôžem.
-Danka
Tomáš - camp Laurel - leto 2009
ROAD TRIP AMERICA
Tuším každý z nás už niekedy premýšľal nad tým, aké by to bolo, keby tak mohol byť na miestach známych z amerických filmov, byť na miestach, kde sa odohrával jeho obľúbený film. Tak ako každý, aj ja som nad tým takto premýšľal a vždy som chcel zažiť taký ten pravý Road Trip (cestovanie autom po USA). Ako som nad tým premýšľal, čoraz viac som začal nad tým reálne uvažovať a hľadať nejaké riešenie, ako tento môj sen zrealizovať. Zhodou okolnosti sa môj spolužiak vrátil z USA a odporučil mi agentúru CCUSA, vďaka ktorej sa tam dostal a strávil celé leto. Väčšinou si študenti myslia, že takéto leto strávené v USA je nesplniteľným snom, pretože je to príliš drahé, no nie je tomu tak. Program, cez ktorý som sa rozhodol ísť ma vyšiel na 550Eur a to som mal v cene aj spiatočnú letenku a poistenie.
Do Ameriky, teda do New Yorku som odlietal 16. júna z Viedne s medzipristátím v Londýne. Spolu s mojím spolužiakom, ktorý sa taktiež rozhodol ísť so mnou, sme po pekne dlhom lete konečne stáli na americkej pôde, síce len v letiskovej hale, ale stáli sme tam nadšení a možno trošku aj v obavách z nového prostredia. Toto naše napätie po chvíli opadlo, keď sme sa stretli s ďalšími Čechmi a Slovákmi, ktorí taktiež ako aj my cestovali do USA cez agentúru CCUSA. V jednej z letiskových hál letiska JFK nás čakali pracovníci CCUSA, ktorí mali pre nás pripravenú dopravu do hostela pre študentov. Tento hostel sa nachádzal v srdci New Yorku a to na Manhattane. Hoci sme boli všetci strašne unavení, vysvietené mrakodrapy týčiace sa do závratných výšok náš nabudili ohromnou energiou a pocitom, že zavrieť oči v túto chvíľu neprichádza do úvahy. V hosteli to vyzeralo ako na medzinárodnom stretnutí študentov, z každej strany sa ozýval iný jazyk. Keďže náš príchod bol v neskorých večerných hodinách, prechádzku po Manhattane sme si museli odložiť na inokedy. V jednotlivých izbách sme boli ubytovaní s budúcimi kolegami z Campu Laurel, v ktorom sme mali pracovať. Tu sme sa stretli aj s dvoma Čechmi, Marekom a Petrom, s ktorými sme po skončení campu absolvovali náš Road Trip. Po raňajkách, ktoré sme mali taktiež bezplatné, nás čakal pekný moderný autobus a pred nami bola dlhá 10 hodinová cesta do štátu Maine.
Z preľudneného New Yorku sme sa postupne cez štáty Connecticut, Massachusetts a New Hampshire dostali do štátu Maine. Približne 15 míľ od hlavného mesta Augusty pri jazere Echo Lake sa nachádzalo naše cieľové miesto, v ktorom sme mali žiť ďalších 10 týždňov. Camp Laurel je camp (detský tábor) pre deti od 7 do 15rokov, pre chlapcov aj dievčatá. Camp je jeden z najdrahších a taktiež najlepšie vybavených, je zameraný na šport a umelecké aktivity. Cena pre jedno dieťa na 6 týždňou je približne 10 500 dolárov (7 066,5 Eur). Po príchode do campu a uvítaní našimi americkými nadriadenými sme sa ubytovali v drevených chatrčiach, kde okrem postelí, skriniek a stola nebolo nič iné. Ak by niekto čakal, že deti, ktoré si zaplatili nehorázne veľa dolárov, bývajú v luxuse, tak by bol na omyle. Deti mali tie isté podmienky ako aj my, a to spoločné bývanie v chatrčiach, kde niekedy až štrnásť detí spoločne žilo pod jednou strechou, taktiež mali spoločné sprchy, ktoré boli umiestnené mimo chatiek. Dokonca boli oproti nám v nevýhode, pretože nemali prístup k TV a taktiež ani k Internetu, jediná ich komunikácia s rodinou bola prostredníctvom písania listov. Zamestnanci campu boli prevažne Američania a my ako „international staff“ sme tvorili asi tak jednu desatinu z celkového počtu. Miestom stretávania a zábavy pre zamestnancov bol obrovský dom, kde samozrejme deti nemali prístup. Mojou náplňou práce bolo „maintenance“ (údržba campu ), kde na dennom poriadku bolo kosenie trávy, čistenie povrchu tenisových kurtov, údržba budov a rôzne iné práce. Ak by si niekto myslel, že sme chodili po parku pešo, tak by sa veľmi mýlil, každý maintenance mal vlastný mini jeep. Náš šéf bol od tých slovenských výrazne odlišný, vždy usmiaty, milý a starostlivý človek kedykoľvek ochotný nám pomôcť. Po práci teda okolo piatej sme mali večeru a po večeri sme pravidelne hrávali tenis, plávali, chodili na kajak alebo do posilňovne. Počas práce v campe sme boli na výlete v Portlande a taktiež kúpať sa na Old Orchard Beach. Počas týchto desiatich týždňov som míňal minimálne, a aj keď som niečo kupoval tak to bolo nejaké to „občerstvenie“ na party, ktoré boli pravidelne na programe. Dni plynuli a my sme sa ani nenazdali a bol tu náš odchod z campu.
Konečne sa to všetko po desiatich týždňoch čakania začalo, čím ďalej sme boli od campu tým viacej nadšenia sme jeden na druhom pozorovali, vedeli sme, že nás čaká úžasných 25 dní cestovania skrz USA, no ešte ani náhodou sme nevedeli, kde všade sa dostaneme. Jediná vec, ktorá nám bola zatiaľ jasná bola naša prvá zastávka v Bostone. Boston je významným vedeckým a univerzitným strediskom, okrem iných sa tu nachádza aj najvýznamnejšia americká univerzita Harvard University. My sme sa na nej boli osobne pozrieť a určite pri návšteve Bostonu ju nemôžete vynechať, študoval na nej aj súčasný prezident Barack Obama a mnoho iných významných osobností. Po dvoch vyčerpávajúcich dňoch strávených prevažne chôdzou po „downtowne“ a návšteve mnohých zaujímavých miest ako bol napríklad prístav, kde sme navštívili vojenskú loď a taktiež Bunker Hill Monument, z ktorého sa nám naskytol úžasný výhľad na panorámu Bostonu sme ukončili návštevu Bostonu na miestnom letisku, z kade sme odlietali do desať miliónového Chicaga v štáte Illinois.
Po prílete na letisko O´Hare sme sa zvítali s našimi známymi, ktorí žijú v Chicagu a išli sme si vyzdvihnúť naše nečakane predražené auto, ktorým sme sa neskôr vydali na Niagara Falls (Niagarské vodopády). Ešte tesne pred odchodom sme boli pozvaní na „Burrito“ (Mexické jedlo), ktoré sme si neskutočne vychutnali a zapili slovenským pivom. Niečo po polnoci sme sa konečne vymotali z komplikovaných chicagských ciest a za pomoci cestovnej mapy sme opustili štát Illinois. Nekonečne dlhá cesta, pri ktorej sme prešli štátmi Indiana, Ohio, Pennsylvania a nakoniec sa dostali do štátu New York, kde sa nachádzal náš ďalší cieľ sa blížila ku koncu s blížiacimi sa Kanadskými hranicami. Niagarské vodopády patria k najmohutnejším vodopádom a nachádzajú sa presne na hranici s Kanadou, delia sa na Horseshoe Falls (kanadská časť vodopádov) a American Falls (americká časť vodopádov). Jednou z možností, ako si vyskúšať na vlastnej koži majestátnosť vodopádov je The Cave of the Winds trip, pri ktorom človek kráča tak blízko tečúcej masy vody, že v istých chvíľach je náraz vetra a vody tak silný, že možnosť poriadne sa nadýchnuť je takmer nemožná. Ďalšou atrakciou na ktorú sa oplatí ísť je “ Maid of the Mist “ (plavba na lodi), pri tejto atrakcii sa loďou dostanete uprostred vodopádov a mohutné vírenie vody súčasne s búrlivým nárazovým vetrom vytvoria tu pravú adrenalínovú atmosféru. Po týchto dvoch atrakciách vám môžem garantovať skutočne krásne zážitky a taktiež pekne mokré oblečenie. Zostávajúce tri atrakcie, ktoré sú v ponuke ma veľmi neočarili, je to múzeum, akvárium a kino. Pravdupovediac, do kina som si na záver dňa išiel pospať a na jeho obsah sa nepamätám, ale pamätám sa na nočné osvetlenie vodopádov, ktoré ma pomerne zaujalo pravidelnou zmenou farieb osvetlenia a príjemným zvukom valiacej sa vody na kamenné dno vodopádov bola vytvorená príjemná atmosféra. Po tomto vyčerpávajúcom dni sme si našli pomerne lacné ubytovanie v motely asi tak 5 míľ od Niagara Falls.
Ďalší deň sme si privstali a už o desiatej sme boli v Buffale pred HSBC arénou, v ktorej hrával Miroslav Šatan za Buffalo Sabres. Ešte sme sa narýchlo pokochali pohľadom na Buffalo a znovu sme sedeli v aute, čas hral proti nám, pretože auto sme museli vrátiť v Chicagu o 20.00. Cestou sme zastavovali len ak bolo nutné natankovať, a pretože cesta bola nekonečne dlhá mali sme dostatok času premýšľať a plánovať ďalšie cesty a hlavne Kaliforniu, do ktorej sme chceli ísť, no nemali sme ešte presný plán cesty. Jediné, čo sme mali, bola letenka o dva dni zo Chicaga do San Francisca. V štáte Ohio sme na odpočívadle stretli takmer ako z minulého storočia vystrihnutých ľudí sediacich v koči so zapriahnutým koňom, ktorí už na prvý pohľad boli zjavne odporcovia dnešnej doby. Volajú sa Amiši, ich život je založený na odmietaní mnohých výdobytkov moderného životného štýlu a snahe pridŕžať sa zvyklostí a technológií, ktoré boli pre západnú civilizáciu typické pred viac než sto rokov.
Po príchode do Chicaga sme odovzdali auto a prespali u nášho známeho. Mali sme to šťastie, že bol ochotný nám ukázať Chicago a tak sme dva dni spoznávali ulice Chicaga a navštívili najvyššiu budovu v USA. Willis Tower, bývala Sears Tower je vysoká 527m a po dlhom, niekoľko hodinovom čakaní v rade, niekedy až stovky metrov dlhom, sa dostanete na 103 poschodie, kde je skonštruovaný „skydeck“ (sklenený výbežok na ktorom môžete stáť). Ako sme sa presvedčili, v Chicagu je veľká komunita Slovákov a deň po našom odchode bol organizovaný slovenský piknik, ktorý sme bohužiaľ nestihli.
Pred nami bola dlho očakávaná Kalifornia a tak ako sa lietadlo približovalo k povrchu letiska v San Franciscu, tak aj naša radosť a očakávania sa stupňovali. Na letisku sme si prevzali batožinu, naložili naše nové auto Geep Patriot a pustili sa do cestovania. Našou prvou zastávkou v tejto úžasnej krajine, úplne odlišnej od Európy, inej ako som doposiaľ videl bol Wal-mart (ako Tesco). Zaujímavé bolo, že aj keď sme boli v USA, nepočuli sme počas nákupu nikoho, kto by sa rozprával po anglicky, práve naopak, väčšinou to boli Mexičania hovoriaci španielsky. Poloostrov, na ktorom sa nachádza San Francisco sme opustili po moste Oakland Bay Bridge a po ceste číslo 80, ktorá sa tiahla cez slnkom vysušenú krajinu, miestami skrášlenú zelenkastou palmou, sme sa dostali do mesta Sacramento. Krajina sa menila s prejdenými míľami, a tak ako sme sa približovali k pohoriu Sierra Nevada pribúdalo zelene. Vo výške 1897m.n.m sme sa zastavili pri jazere Lake Tahoe, a keďže je to jedno z najčistejších jazier, bolo tam aj patrične veľa ľudí. Toto jazero leží na hranici s Nevadou, a tak sme po niekoľkých míľach boli v inom štáte a smerovali z hôr do vypriahnutej pustatiny. Navštívili sme mestečko Virginia City, v ktorom sa v roku 1860 odohrávala zlatá horúčka a bolo to rýchlo rozrastajúce sa mesto, v ktorom taktiež pôsobil istý čas aj Mark Twain. Bohužiaľ mestečko v dnešnej dobe pôsobí opustene, tak sme navštívili len miestnu baňu a pokochali sa pohľadom na starodávny parný vláčik. Naša cesta pokračovala po kľukatých cestách k jednému z najznámejších národných parkov v USA. Pri vstupe do Yosemitte National Park sme zaplatili vstupné do parku a neskôr po nájdení campsite (miesta na stanovanie) sme postavili stan. Ráno nás prebudil krik zúfalej a na smrť vystrašenej ženy ako volá „bear ... bear „(medveď...medveď) a ako sme neskôr zistili a dokopy počas troch dní stretli 4 medveďov, tak to nebolo nič výnimočné. Keďže sme stanovali vo výške 2682m.n.m nebolo nič zvláštne stretnúť divoko žijúcu zver. Počas návštevy tohto parku sme videli jazera Elizabeth Lake, Tenaya Lake, Tioga Lake a Ellery Lake. Okrem toho sme podstúpili náročný 5 hodinový trek s veľkým prevýšením na najvyšší 739m vysoký Yosemitte Falls, ktorý na naše sklamanie bol úplne vyschnutý. Avšak vyschnutý nebol len tento vodopád, celú Kaliforniu trápilo sucho a to až v takom rozsahu, že tam kde na mape bolo zakreslené jazero v skutočnosti často nebolo nič. Neďaleko od parku Yosemitte sa nachádza Sequoia National Park, ktorý je známy hlavne kvôli svojím obrovským stromom, najznámejší a taktiež najrozľahlejší strom na svete sa volá strom Generála Shermana. Denne sa na neho prichádzajú pozrieť stovky turistov a tak sme si nenechali ujsť ani my príležitosť cítiť sa tak maličkí v porovnaní s niečím tak ohromne veľkým.
Ďalšou našou zastávkou vzdialenou od Sequoia National Park 120 míľ bolo údolie Death Valley. Cesta išla pomaly, zato teplota vzduchu sa čím ďalej, tým viac približovala k neznesiteľným 50°C. Death Valley je najnižšie položené miesto v Amerike, na ktorom bola nameraná teplota +57°C. Pár minút prechádzky po rozpálenom piesku pripomínajúcom púšť niekde v Afrike nám stačilo nato, aby sme utekali do klimatizovanej informačnej budovy, pozreli si krátky dokument a pokračovali v našej ceste. Čakalo na nás večerné Las Vegas, a tak sme boli plní očakávania. Obrovské svetelné tabule, svetielkujúce reklamy, sfinga, pyramída, socha slobody a mnohé iné atrakcie sa na nás doslova valili z každej strany. Mesto ožívalo, ľudia sa bavili a luxus bolo cítiť tak ako aj chudobu. Ak by si niekto myslel, že Vegas je mesto bohatých je na omyle, bezdomovcov sme stretávali na každom kroku, a keď tam neboli bezdomovci, tak sa tam našiel nejaký ten díler, a keď ani ten, tak vám niekto ponúkal „šľapky“. Odchádzali sme trošku sklamaní, ale radi, že sme tu boli a videli to na vlastné oči. Predsa len jedna vec je vidieť toto všetko v amerických filmoch a druhá vec na vlastnej koži si zažiť Las Vegas.
Smerovali sme k ďalšej našej zastávke, a to k Grand Canyonu. Po niekoľko hodinovej ceste sme si postavili stan pri mestečku Flagstaff v štáte Arizona a na druhý deň zdolali posledných pár míľ. Konečne sme tam boli a pred nami sa odhalil majestátny výtvor prírody. Opäť sme si pripadali takí malí a tak zanedbateľní oproti niečomu tak veľkému. Autobusom, ktorý bol zadarmo, sme sa premiestňovali na jednotlivé miesta tohto obrovského dočervena sfarbeného diela prírody. Niekde tam v diaľke sme videli stvoriteľa tohto všetkého a to rieku Colorado. Bohužiaľ, kvôli nepriaznivému počasiu sme museli opustiť Grand Canyon a pokračovať v našej ceste do Los Angeles. Cestou do LA sme sa zastavili pri jazere Goose, kde sme prespali a trochu oddychovali. Po dvoch dňoch sme konečne boli v LA a mohli navštíviť Hollywood, Beverly Hills, Long Beach, Walk of the Fame a mnohé iné. V tomto 13 miliónovom meste sme však nemohli stráviť príliš veľa času, pretože nás tlačil dátum odletu zo San Francisca do Washingtonu, a tak sme sa začali vracať späť na sever. Po noci strávenej na pláži v Malibu sme sa cestou číslo 1, ktorá je známa hlavne motorkárom kvôli nádhernej prírode a útesom, vydali smerom do San Francisca. Do San Francisca sme dorazili necelé dva dni pred odletom, takže sme mali dostatok času na návštevu mesta. Za symbol San Francisca sa považuje most Golden Gate, ktorý je väčšinou ponorený do hustej hmly. Východne od tohto tmavo červeného oceľového monštra sa nachádza väznica Alcatraz (z filmu Skala), bohužiaľ nám sa nepodarilo zakúpiť lístky deň v predstihu a tak sme sa kochali len z prístavu na skalnatú pevnosť týčiacu sa z mora. Ešte sme sa povozili na cable car (železnička v centre mesta) a ani sme sa nespamätali z toho všetkého, už sme sedeli v lietadle.
Washinghton bola naša predposledná zastávka pred odchodom domov a popravde sme sa cítili po tých 22 dňoch unavení a prepozeraní všetkým tým ohromným, čo sme už videli. Dokonca aj taký Biely dom nám prišiel už len ako ďalšia fotka do zbierky. Navštívili sme Pentagon, Lincol Memorial a mnoho iných pamätníkov, ktoré je možné vidieť vo Washinghtone. Blížila sa naša posledná zastávka a to New York. Posledné tri dni sme strávili v tomto úžasnom meste a aj keď, ako som už spomínal sme boli unavení a prepozeraní, tak NY nám dal novú energiu. Zároveň sme si uvedomili, že tri dni strávené v tomto mega meste nám určite nebudú stačiť a tak sme sa snažili navštíviť aspoň najznámejšie symboly NY. Navštívili sme Sochu slobody, Time Square, pamätník „dvojičiek“ a po hodinách chôdze po Manhattane si oddýchli v Central parku. Posledných pár hodín v Amerike sme sa snažili využiť čo najlepšie a užívať si ulice veľkomesta. Po zmeškanom lete v NY a troch hodinách neistoty, či vlastne poletíme domov, sme konečne sedeli v lietadle a začali si uvedomovať, že to všetko končí a my opúšťame USA. S bilanciou prejdených 3 000km v aute sme ukončili náš Road Trip a už len spomínali na všetko pekné čo sme zažili.
Po takmer štyroch mesiacoch strávených na americkej pôde som si domov priniesol obrovské množstvo zážitkov, omnoho lepšiu angličtinu a taktiež som získal kopec nových kamarátov z celého sveta, ktorých som si samozrejme nemohol so sebou priniesť, ale určite budú chýbať. Ak aj ty chceš zažiť najkrajšie leto svojho života a hľadáš vhodnú agentúru, ktorá ti pomôže prekonať všetky prekážky v Tvojom výlete do USA, kontaktuj, tak ako aj ja, agentúru CCUSA a uži si leto.
-Tomáš Pretenhofer